Kejsinkine postrehy

Našťastie sa nestáva často, aby do nášho úžadného call centra prichádzali návštevy veľkých šéfov. Ale teraz sa tak stalo. Oznámili nám to, s tým, že musí byť všade poriadok, musíme byť slušne oblečení (čo v preklade znamenalo žiadne rifle:). Okej, šak jasne, na šéfov treba zapôsobiť, alebo im aspoň nedať zámienku na kritiku. A tak sme upratovali a upratovali. Asi päťdesiat-krát nám ženské, ktoré nás majú na starosti, pripomenuli, aby sme si nebrali rifle. A keď už nemáme nič iné, tak aspoň čierne. Oukej, raz za rok sa to dá vydržať.

Problém nastal až v deň D. Všetci sme boli upravení, vyobliekaní. Všade poriadok. Ešte sa na poslednú chvíľu poprenášali veci do zamykateľnej miestnosti. Všetko v pohode. No zrazu zvrat. Naša "šéfka" (píšem v úvodzovkách, pretože je na najnižšej úrovni vo firme, akurát, že má na starosti brigádnikov) zrazu zavelila, že sa máme poriadne nadýchať, lebo musíme zavrieť okno a zatiahnuť žalúzie. Tak to totiž majú v nejakej internej smernici.... No dobre, dajme tomu, veď sa pôjdeme nadýchať von cez prestávku. Hmmm... Omyl, prestávku nám zrušili, lebo na prestávku chodíme všetci naraz a miestnosť predsa nemôže ostať úplne prázdna. Tak sme ďalej sedeli v smradíku, teple a vydýchanom vzduchu.

Ďalšia vec, ktorú nám zakázali bolo pitie... Najprv to boli len poháre na stoloch (no toto dokážem pochopiť, keďže je tam riziko vyliatia), no zrazu už nechcela vidieť ani, aby sme vyzerali, že sa flákame, keď sa náhodou ideme napiť. Mnohých začala bolieť riadne hlava...bez vzduchu a bez vody.

Tak som sa zdvihla, že idem cikať. Kam ideš? Čo keď ťa náhodou stretne návšetva? No a čo, že ma stretne. On snáď nechodí na záchod? Tak choď, ale od zajtra tu už pre teba nebude miesto... Fajn, tak som si sedela na zadku, močový mechúr sa blížil k stavu prasknutia. Blížil sa čas obeda. Tak snáď sa vychčím počas obedňajšej prestávky.

Počkajte, kam idete? To nemôžete ísť teraz na obed. Čo keď sem prídu a tu nebude nikto? Veď oni zachvíľku odídu, potom sa pôjdete najesť. Oukej, tak tú chvíľku počkáme. Čakáme a čakáme. Môj mechúr hlási stav núdze. Fuck off, ja musím. Nenápadne som sa vytratila... Skoro som to nedobehla, ale tá úľava bola ohromná.

Vrátila som sa nenápadne späť. Chceli sme sa ísť konečne najesť. No čo ak prídu aj k nám? Nepustila nás. Navyše, naše jedlo bolo zamknuté v miestnosti, od ktorej mala jediný kľúčik ona. Tak sme ďalej čakali a čakali. Konečne o pol druhej nám dovolila ísť jesť, ale len po dvojiciach. Kým sa najedol posledný človek boli hádam aj štyri. Asi tak 9 hodín bez jedla. Chudák. Ja som mala šťastie ísť v prvých várkach.

Na záver len dodávam, že sa do našej miestnosti žiadna návšteva nedostavila. Celý ten humbuk len tak, pre nič za nič. Nesmieš dýchať, piť, jesť, čúrať.... A navyše zbytočne....

Ak sa takýto deň bude opakovať, prisahám, že v ten deň ostanem doma a ani ma nehne ísť do práce!!!! Za 40 korún na hodinu toto znášať je neprijateľné.